Zádiel

     Dostal sa nám do rúk papierik, na ktorom bolo pozvanie na víkendovku do Zádielu. Chcela som tam ísť, lebo som počula, že výlety sú úžasné a je tam dobrý kolektív, ale nikoho som tam nepoznala, a tak som sa bála, že sa tam budem nudiť, no opak bol pravdou....

     Dňa 30.5.2008sme sa všetci stretli na železničnej stanici, aby sme mohli cestovať vlakom. Bolo tam pre mňa veľa nových ľudí, ktorých som nepoznala. Boli tam s nami aj vedúci. Na stanici nás čakala Marika, aby sme už mohli ísť na vlak. Cesta vlakom trvala približne jednu hodinu, no keď sme vystúpili, tak nás čakala pol hodiny cesty pešo na ubytovňu. Pred ňou nás vyčerpaných čakala Lenka, ktorá nás privítala krátkym príhovorom a oboznámila nás so základnými pravidlami.

     Keď sme už mohli ísť do svojich izieb, tak sme sa všetci vybalili a zoznámili s okolím. Potom nás čakala večera – dobrá kapustnica.

     Pravidlá, s ktorými sme boli oboznámení, boli vyvesené v spoločenskej miestnosti. Bol tam vylepený aj papier, do ktorého sa musel každý zapísať, aby mohol pomôcť s prípravou raňajok, obeda, večere alebo pri umývaní riadu. Na stene bol vylepený aj cenník, kde boli vypísané počty drepov za určitý...dá sa povedať priestupok. Prvýkrát sme mali aj papier navyše na zapísanie sa do miestnosti na stíšenie. Vymyslela sa preto, aby sa tam každý na určitý deň a čas zapísal, a aby v tom čase tam mohol ísť. Slúžila nato, aby každý z nás strávil aspoň pol hodinu s Bohom, aby sa o ňom mohol niečo viac dozvedieť a prihovoriť sa k nemu, alebo poprípade o niečo poprosiť a pomodliť sa...

     Je sobota ráno a dievčatá, ktoré boli zapísané na prípravu raňajok nám spravili rybaciu pomazánku, džem, paštétu a pokrájanú zeleninu na tanieri. Všetci sme sedeli okolo stola ako jedna veľká rodina. Po raňajkách sme sa modlili alebo čítali Bibliu a snažili sa hrou priblížiť úryvky z Biblie, aby to pochopili aj tí najmenší. Spievali sme piesne a rozprávali sme sa o Bohu ako nás stvoril, že nás všetkých dokonale pozná a miluje takých, akí sme a je naším Otcom. Tiež aj o tom, či dôverujeme Bohu a celkovo o našom vzťahu k Bohu. Potom sme sa rozdelili na menšie skupinky a rozprávali sme na viac o tom, čo sme počuli, či s tým súhlasíme, čo si o tom myslíme...Dosť sme sa tak o iných aj o sebe dozvedeli a myslím, že všetkých dobre padlo porozprávať sa otvorene. Niekoľkokrát cez deň sme mali voľno, ktoré sme väčšinou trávili na balkóne, vonku a počúvali sme hudbu alebo sa rozprávali, no prišiel obed, na ktorý sa určite každý z nás tešil ... bol to výborný guľáš od Martina, ktorému sme potom venovali veľký potlesk. Poobede sme išli na malú túru do lesa, ktorú s nami absolvoval aj štvrtý vedúci Tomáš.

      Po dlhšom čase začalo pršať a akurát nás zastihla veľká búrka ... no bol tam drevený altánok, pod ktorým sme sa všetci ukryli, pokiaľ neprestalo pršať. Spievali sme si pesničky a hrali hra. Po čase prestalo pršať a museli sme sa vrátiť naspäť na ubytovňu. Cesta späť bola v dobrej nálade a každý mal z toho radosť. Keď sme sa vrátili na ubytovňu, tak bol každý zvedavý, akú hru pre nás vedúci pripravili. Tá hra napodobňovala podobenstvo o márnotratnom synovi a bola veľmi zaujímavá a zábavná. Po skončení hry sme sa navečerali.

     Vedúci nám pripravili krabicu, do ktorej sme hádzali svoje otázky, na ktoré sme chceli odpovede. Mohli sme ich písať anonymne alebo sme sa mohli podpísať. Mohli sme sa opýtať, čo sme stále chceli vedieť, no báli sa opýtať. Večer po odpovediach sme strávili s pánom farárom, s ktorým sme spievali piesne na balkóne s dobrou náladou až do rána.

Ráno 1.6.2008 – väčšinou najsmutnejší deň na každom výlete. Po raňajkách sme sa pomaly začali baliť a dávať izby do pôvodného stavu, potom sme si išli zahrať futbal pred ubytovňu a k tomu aj iné zaujímavé hry. Pri futbal sa niektorí chodili osviežiť do potôčika, ktorý tadiaľ pretekal. Po futbale bol každý hladní a tak sme sa vybrali naobedovať. Mali sme špagety, ktoré každému chutili. Po obede sme si skoro všetci poslednýkrát posadala na balkón a ľutovali, že sa už musíme vrátiť domov, ale urobil sme spoločné fotky a vymenili si čísla, aby sme sa naďalej mohli stretávať a aj sa stretávame.

Hovorí sa, že nebuď smutný, že sa to skončilo, ale buď šťastný, že sa to vlastne stalo...

Cesta na stanicu a cesta vlakom ubehla rýchlejšie ako cesta tam. Bolo nám všetkým ľúto, že sme tam nemohli ostať dlhšie, ale potešil nás pohľad na našich šťastných rodičov, ktorí sa tešili z nášho príchodu a ktorým sme mohli vyrozprávať naše zážitky. Boli to najkrajšie tri dne venované Bohu a kamarátom.

Lebo kamarátov sme si našli veľa a niektorí boli na dobrej ceste spoznať Boha, aby Ho mohli vpustiť do svojho srdca...

                                                                                                   Klaudy